Realita v mojich očiach

Za dvadsať minút nám zazvonia, niečo nám tu "dobre" vonia. Z lúk sa ozýva len hluk, na tabuľu čumím jak puk. Slová z učkiných úst sa rýchlo hrnú, čochvíľa sa nám mozgy na zem prelejú. Viera v Boha ani spoveď nepomáha, hodina plná utrpenia ma aj ďalej zmáha. Odrazu nádej svitá: do konca ešte desať minút kmitá. Pohľad na zošit mi padne, "Tak toto je v ****!", všetko na mňa kričí nestíham a som na dne. Znenazdajky, Maťo beží pomedzi lavice, nebezpečne a nevedomky sa mu dvíha pravé aj ľavé líce. To je ono, tak to má byť! Hodina skončila, bežím domov, nech si tá učka vylíže riť! :D